Pre plnú funkčnosť týchto stránok je nutné povoliť JavaScript.

Zuzanin príbeh: Ako mi maľovanie podľa čísel pomohlo zvládnuť životnú krízu?

clanek_001

Život je krásnou rozprávkou, ale niekedy tiež strastiplnou cestou plnou nečakaných prekážok. Pre každého z nás má prichystanú vlastnú púť, ktorej cieľ pozná len sám. Niekedy nám prinesie nejaké prekážky, ktoré sa zdajú takmer nezdolateľné. A aj napriek tomu sme schopní zozbierať zvyšné sily a odvahu a pokračovať ďalej.

V prvých chvíľach človek hľadá oporu. Niečo, čo mu pomôže k odreagovaniu, vstrebaniu všetkých emócií a privedie ho na iné myšlienky. Jednou z nich je maľovanie, ktoré pomáha vyjadrovať aj slová neopísateľné, a práve preto sa často používa ako súčasť terapie.

Starostlivé ťahy štetcom po papieri, jemná práca s detailmi a farebné pohladenie po duši vykonáva upokojenie a potešenie. Pri maľovaní si oddýchneme a sústredíme sa na úplne iný svet. Svoje o tom vie naša zákazníčka Zuzana, ktorej maľovanie podľa čísel pomohlo prekonať veľmi ťažkú ​​a citlivú životnej tragédiu. "Keď maľujem, tak vypnem. Som sama sebou a nechávam prúdiť tok myšlienok, ktoré mi neustále kolujú v hlave."

clanek_002

Ako zdravotná sestra v domove pre seniorov bola zvyknutá vídať okolo seba smrť ako prirodzenú súčasť života aj zvládať stres a enormné vyťaženie počas nastupujúcej pandémie. V osobnom živote sa na ňu však usmialo šťastie. S priateľom sa tešili na novú etapu života, ktorú odštartoval pozitívny tehotenský test a svadba. Osud mal ale iné plány. "Slová doktora mi budú znieť v ušiach už navždy: Je mi ľúto, ale vaše bábätko nežije. Nebije mu srdiečko. "

Zuzana sa svoj neľahký príbeh rozhodla zdieľať a inšpirovať ostatných tým, ako jej maľovanie podľa čísel pomohlo situáciu ustáť a nájsť znovu vnútorný pokoj. Preto súhlasila s rozhovorom, kde nám vyrozprávala svoj príbeh.

Aký je váš príbeh? Popíšete nám, čo sa konkrétne stalo?

S manželom nás jedného dňa napadlo, že je načase do toho všetkého po 7 rokoch "tresnúť". Požiadal ma o ruku, a ako to tak väčšinou býva, k rodine patria deti. Ani nie po mesiaci som sa radovala z pozitívneho tehotenského testu. To bolo pred rokom touto dobou. Bol pre mňa trochu šok, že všetko prebehlo tak rýchlo a popravde sa to, aj kvôli nastupujúcej pandémii koronavírusu, úplne nehodilo. Práca pre mňa veľa znamenala a sama seba som si zatiaľ ako matku predstaviť nedokázala.

Celé tehotenstvo bolo bezproblémové, pracovala som, čo šlo, a ako mi rastúce bruško s Viktorkou dovoľovalo. Materská mi začala na konci júla, 6 týždňov pred termínom pôrodu a ja si pomaly pripravovala výbavičku, postieľku a hovorila si, čo dám našemu malému dievčatku ako prvé na seba, čo jej kúpim, čo bude mať rada a akú jej osud pripraví cestu. Po týždni doma prišli bolesti brucha, ale neprisudzovala som to ničomu. Proste, asi sa hlásia poslíčkovia. Viktorka nebola nasmerovaná hlavičkou dole, a tak si ju zrejme snaží otočiť.

clanek_003

Druhý deň som sa snažila Viktorku vzbudiť, brucho ma nebolelo, asi spinká. Človek netušil, ako ďaleko je od pravdy ... spinkalo už navždy. Každým dňom môj nepokoj rástol. Občas mi prišlo, že ju cítim, takže mala v brušku už málo miesta. A zrazu to prišlo. V 36. týždni mi praskla ráno voda a ja som nebola pripravená na nič. Honza (manžel) jazdí kamiónom a bol zrovna preč, našťastie v Čechách, aby stihol pôrod nášho dievčatka. Do nemocnice ma tak odviezla švagriná, pri lúčení som ešte zašpásovala, že sa uvidíme za pár dní. A všetci.

V pôrodnici ma dali na "natáčky". Počujem naše dievčatko, a tak ma to ukľudnilo, že je všetko v poriadku. Dnes už budeme rodina, budeme traja. Po pár minútach ale prišla sestra a začala jazdiť sondou po bruchu. Za chvíľu iná. Poslali ma na ultrazvuk a ja som vedela, čo to znamená. Slová doktora mi budú znieť v ušiach už nastálo: "Je mi ľúto, ale vaše bábätko nežije, nebije mu srdiečko."

V tej chvíli sa mi zrútil svet. Bola som sama a nevedela, čo robiť. Mám plakať, mám kričať ...? Zostala som ľadovo pokojná, to nás učili v škole, na praxi - v živote nedávať emócie poznať. Po 4 hodinách sa nám Viktorka narodila a zomrela takto. Bol 11. august, môj sviatok k tomu všetkému. Tak prázdny pocit a myšlienky ma ešte nikdy nepohltili.

clanek_004

Honza dorazil o hodinu neskôr. S Viktorkou sme sa nemohli rozlúčiť, už chvíľu s nami nebola a podľa lekárov by to nebol úplne najkrajší pohľad. My sme si chceli uchovať aspoň nejaké šťastné spomienky. Dnes by som za ten pohľad, za fotku a pohladenie, dala všetko. Honza ma celý čas držal nad vodou a poskytoval mi podporu. Druhý deň ma pustili domov. Manžel všetko cez noc upratal a odviezol, nezostala tú jediná spomienka na Viktorku, len ultrazvuk na chladničke. Bola som zrazu tak sama, obaja sme v objatí plakali a rozprávali sa.

Do práce som sa vrátila v novembri po tom, čo nás Honza takmer celú materskú vozil kamiónom, pretože mal strach nechať ma doma samotnú. Utužilo to náš vzťah a ja aspoň čiastočne zabudla. Zmenila som ako obvodného lekára, tak gynekologičku. Na príčinu úmrtia sa neprišlo, po sérii vyšetrení mi zistili trombofíliu, ktorá ale na úmrtie nemala vplyv. Na výsledky genetiky stále čakáme, ale neverím, že niečo nájdu.

Dnes je to 7 mesiacov, ktorých mi prevrátilo pohľad na svet. Zmenila som prístup k sebe, k životu a hlavne k práci. Nie je deň, kedy by som si nespomenula, a niekedy aj nepoplakala. Neustále sledujem, ako rastie stromček, pod ktorý sme naše malé dievčatko pochovali. Tak, ako som sledovala svoje rastúce bruško s Viktorkou.

clanek_005

Prečo ste si k odreagovaniu vybrala práve maľovanie podľa čísel? Premýšľala ste aj nad inou aktivitou?

Potrebovala som zabaviť svoju hlavu. Označila by som sa za workoholika, musím byť neustále v pohybe. A pretože ako malá a násťročná som si zamilovala kreslenie, tak už skôr ma lákala nejaká činnosť, ktorou zabavím svoju hlavu a nebudem doma toľko pracovať. Rada čítam, ale na to človek musí mať náladu. Raz na mňa náhodou vykukla na internete Vaša stránka a bolo jasno. Vyskúšam maľovanie.

Keď maľujem, tak vypnem. Som sama sebou a nechávam prúdiť tok myšlienok, ktoré mi neustále kolujú v hlave. Smútok ma postupne naučil "vypnúť" a na nič nemyslieť. Len hľadám čísla a sústredím sa. Mám tiež psy a kone, ktorým rada venujem čas. Popoludnie trávim s nimi a večer sadám k maľovaniu a aspoň na hodinku musím prísť na iné myšlienky.

clanek_006

Z akých motívov obrazy vyberáte? Máte k tomu nejaký dôvod?

Predtým ako násťročná som kreslila zvieratá, prevažne kone a naše psy. Tiež antistresové maľovanky ma v jednej chvíli chytili, ale tie si doma človek moc nevystaví. Na dlhú dobu ma maľovanie prešlo a znova som začala až po tom, čo nám Viktorka zomrela, a oslovilo ma maľovanie podľa čísel.

Motívy si vyberám rôzne. Keďže máme doma přeobrazováno (dochádza nám prázdny priestor), tak volím nejaké vhodné pre rodinu. Tie potom vymaľujem, obdarujem s nimi príbuzných a robím im tak radosť. Snažím sa zvoliť také, ktoré viem, že budú mať radi, a zavesia si ich. Moja mamka už mi sama hovorí, čo chce namaľovať. Momentálne ma to  ťahá k anjelíčkom, anjelom a podobnej tematike. Verím, že niekde hore medzi nimi je aj ten náš anjelik.

clanek_007

Čo by ste odkázali ženám s podobnou skúsenosťou?

Bohužiaľ takýchto žien je viac a viac. Občas ma až zaráža koľko. Bola by som rada, keby ich počty klesali. Určite je dôležité nebyť na všetko sama a dať priechod emóciám. Hovoriť o tom, čo sa stalo. Napísať napríklad denníček alebo blog, ísť k psychológovi a nemať strach vyhľadať odbornú pomoc. A hlavne k sebe pustiť ľudí, na ktorých vám záleží. Určite pomôže nájsť si koníček, vďaka ktorému si utriedite a porovnáte myšlienky, ako mne veľmi pomohlo maľovanie.